Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná
Krpeľany, okres MartinHľadať
 
 

História

História obce

Kapitoly z histórie obce

                                                                                                                                                 
Povesť
Povráva sa, že to bolo takto: Bol raz jeden rybár a ten hľadal miesto, kde by sa usídlil. Plavil sa dolu Váhom na malom člne, zdolal úžinu medzi dvoma vysokými pohoriami – Malou a Veľkou Fatrou, kade sa Váh predieral medzi strmými a neschodnými skalnatými úbočiami.  Zrazu sa otvorila pred ním nádherná kotlina obkolesená z oboch strán vysokými horami. Aj Váh stíchol a unavený predchádzajúcou cestou sa pokojne začal vinúť a rozširovať koryto po krásnom kraji. „Kde inde, ak nie tu“!, - zvolal rybár. Zamieril na ľavý breh rieky a na rovine ohraničenej Váhom a úpätím Veľkej Fatry si postavil domček.  Ten rybár sa volal Krp a polia, ktoré začal obrábať, sa časom nazývali Krpé lány.  Z toho vznikol názov rozrastajúcej sa osady: Krpeľany.


Ako nás pribúdalo a kto nám vládol (do roku 1848)
Terajšie územie chotára Krpeľany obývali kedysi ľudia, ktorých historici pomenovali ľud lužickej kultúry. Žili na územiach pri Váhu v dobe železnej až rímskej, teda od cca 750 rokov p.n.l. do 4. storočia nášho letopočtu.  Možno to usudzovať z archeologických vykopávok okolo Váhu. V dobe rímskej sa na strategicky významných miestach  stavali hradiská a jedným z nich bol i hrádok Pohanovo.  Hrádok Pohanovo bol osídlený aj po príchode Slovanov do Turčianskej kotliny,  od druhej polovice 10. storočia až do roku 1250.  Popri Pohanove viedla dôležitá cesta, ktorá sa napájala na cesty z Ponitria a viedla z Blatnice cez Necpaly do Sučian, Nolčova, popri Pohanove cez Fatranský priesmyk do údolia Revúcej na Liptove.


Územie Krpelian patrilo rôznym majiteľom, pokúsime sa preto o aspoň stručný prehľad toho, čo možno vyčítať z historických dokumentov. Do 13. storočia niet žiadnych zmienok. Prvý dokument, v ktorom sa spomínajú osady v Turci, je až z roku 1113, ale o Krpeľanoch sa nezmieňuje. Prvá písomná zmienka o Krpeľanoch je z roku 1430.  Krpeľany v tom čase boli už samostatnou dedinou v Sučianskom panstve, z čoho možno usúdiť, že vznikli oveľa skôr.  Do Sučianskeho  panstva, ktoré vzniklo v 13. st.,  patrili aj obce Podhradie, Konské, Nolčovo.  Prvým zemepánom panstva bol Miko, syn Detricha, potom jeho syn Biter, zakladateľ biterovskej vetvy Balašovcov,  ktorá vlastnila sučianske panstvo do polovice 14. storočia. Najvýznamnejší predstaviteľ tohto rodu bol magister Donč,  ktorému patrilo aj sklabinské panstvo. Po jeho smrti pripadlo územie zase panovníkovi.


V nepokojnom 15. storočí, v roku 1442,  darovala kráľovná Alžbeta Sučianske panstvo Jurajovi Thurzovi. Krátko nato dobyl územie mocný Pongrác z Liptovského Mikuláša.  Do začiatku 16. storočia sa vystriedali ako majiteľia  ešte Matej de Czecze, Marek Myslenovič, Ján Podmanický, Ján Zápoľský a Benedikt Thuróczi.  V roku 1527 prišli do Turčianskej stolice Révayovci a zasiahli do mocenských bojov.  Striedanie majiteľov sa skončilo, keď sa dcéra Mikuláša Thuróciho, Marta, dedička majetku rodiny Thuróczych, vydala za Pavla Nyáryho, šľachtica pochádzajúceho z Bedegu (Maďarsko).  Za podporu daroval panovník Ferdinand I. roku 1541 Vavrincovi Nyárymu Sučianske panstvo, čím táto rodina získala vládu do roku 1848. Od roku 1566 popri Náryovcoch nachádzame v Krpeľanoch podľa archívov aj zemepanskú rodinu Huszárovcov.


Niekoľko zaujímavých čísiel:
V roku 1600 stálo na území obce 14 domov.
V roku 1696 bolo tu 9 sedliakov a 1 želiar a 1 mlynár.
V roku 1722:  22 sedliakov, 1 želiar, 1 mlynár
Najväčšiu časť pozemkov obce vlastnila rodina duchovného, Huszárovci. 
V roku 1799 bývalo v obci 28 sedliakov, 3 podželiari, olejkár, čižmár.  Stálo 34 domov.
V roku 1825 v obci bývalo 326 ľudí a obývali 52 domov.
V roku 1839 je v obci 6 slobodných ľudí, 37 sedliakov, 5 želiarov, 1 podželiar, dvaja sluhovia a 4 slúžky. Stálo 47 domov. Obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom, chovom domácich zvierat a  a aj výrubom dreva, často protizákonnom, pálením vápna, pltníctvom, ale aj včelárstvom.

Od 1848 po 1. svetovú vojnu
Zákon o zrušení poddanstva v roku 1848 a s ním súvisiaci rozvoj priemyslu a podnikania priniesol novú dobu, ktorá však Krpeľanom zo začiatku veľmi nepriala, pretože nemali výhodnú geografickú polohu. Železnica sa síce budovala pri dedine, ale za Váhom, takisto hlavná cesta. Dovtedajšia cesta cez Fatranský priesmyk stratila význam a spojenie s hlavnými dopravnými cestami zabezpečoval iba hajov, neskoršie kompa cez Váh.  Zákonom z roku 1853 sa síce zrušili feudálne záväzky urbárskej pôdy, ale chotár dediny sa až v roku 1875 rozdelil medzi dovtedajších majiteľov Huszárovcov a bývalých poddaných, ktorí sa stali majiteľmi pôdy na vyššie položených miestach v predhorí Veľkej Fatry. Lenže táto pôda bola menej úrodná a nezabezpečovala podmienky pre dostatočnú obživu. Chotár mal 1314 hektárov, ale jeho väčšiu časť zaberali lesy a nevyužiteľná pôda. Ornej pôdy bolo len 15, 2 %, lúk 14,2 % a pasienok 9,5 %.


Lekárskym obvodom pre všetky obce na severovýchod od Martina, teda aj pre Krpeľany, sa v roku 1863 stali Sučany, tieto boli od roku 1867 aj strediskom volebného obvodu do uhorského snemu a do župného municipiálneho výboru pre obec Krpeľany, Turany, Šútovo, Ratkovo a Nolčovo. V roku 1873 vytvorili pre tieto obce v Sučanoch aj notársky obvod.
Poštový úrad pre Krpeľany vznikol v Turanoch v roku 1868,  matričný úrad roku 1895 tiež  v Turanoch.
Krpeľany mali postavenie obce. Od roku 1888 si obyvatelia volili richtára, pokladníka a dvoch prísažných.  Druhú polovicu v zastupiteľstve obce mali nevolení členovia z radov župných a obecných virilistov – bola to najvplyvnejšia skupina majetných ľudí zložená z bývalých príslušníkov šľachty, majiteľov veľkostatkov, krčmárov a bohatších remeselníkov.
 

V roku 1890 žilo v obci 410 obyvateľov, stálo 78 domov a jedna drevená obecná zvonica. V obci boli štyri krčmy, dva mlyny na vodný pohon pri potoku Teplica, z remeselníkov kováč, kožušník (kušnier) a čižmár- obuvník. Na prevoz cez Váh sa používal čln – hajov, neskoršie kompa.
 

Na prelome 19. a 20. storočia obyvatelia dediny odchádzali za robotou do Ameriky, pretože malé polia a zastaraný spôsob obrábania pôdy ich neuživili. V roku 1900 sa napr. vysťahovalo 42 obyvateľov.  Prvá svetová vojna priniesla ďalšie bolesti.  Z Krpelian narukovalo 45 chlapov, 16 vo vojne zahynulo.


Škola
Podľa údajov zo staršej školskej kroniky v obci stála latinská škola ešte pred rokom 1848.  Učiteľom bol Michal Medvecký, neskoršie súkenník A. Pĺž a čižmár Arvay. Drevená škola bola postavená pri Sajdákových sýpkach a v roku 1863 spadla. Ďalšia budova školy bola postavená obyvateľmi obce a stala sa majetkom evanjelickej cirkvi, učil v nej Pavol Vaizer a neskoršie krpeliansky rodák Ján Kráľ. Tento nevedel po maďarsky a tak bol po 6-tich rokoch miesta učiteľa zbavený. Budova školy nezodpovedala predpisom vtedajšieho Ministerstva osvety a kultúry, tak ju predali a roku 1889 kúpili inú budovu, pôvodne postavenú na účely krčmy. Bola v nej jedna veľká učebňa a byt pre učiteľa, vybavené nábytkom a pomôckami, ktoré financovala cirkev. Učila v nej aj Oľga Textorisová, slovenská spisovateľka, poetka, prekladateľka a pedagogička, známa osobnosť v národnom kultúrnom živote slovenskej inteligencie. Keďže odmietla zložiť maďarskej vláde učiteľskú prísahu, musela v roku 1904 školu opustiť.  V roku 1906 bola táto budova predaná a znovu v nej vznikla krčma.
 

Štátna škola v Krpeľanoch – na žiadosť samotných obyvateľov – bola zriadená od septembra 1909 a učil v nej štátom platený učiteľ Július Velits, až do narukovania na vojnu v roku 1914. Počas 1. svetovej vojny tu učila len sporadicky jeho manželka.
Pokiaľ bola škola v správe evanjelickej cirkvi, teda do roku 1906, plat učiteľa a školné platili rodičia žiakov. Podľa ročných výkazov chodili do školy len dve tretiny školopovinných žiakov. Od roku 1909 učiteľovi platil celú mzdu štát.


Náboženstvo
Náboženské nepokoje v 16. a 17. storočí n. l. spolu so stavovskými bojmi Turiec veľmi poznačili a ovplyvnili. Rodina Révayovcov (majitelia Sklabinského panstva) šírila myšlienky reformácie a tomuto učeniu sa priklonila aj rodina Huszárovská a Nyárovci, vtedajší zemepáni v chotári Krpeľany. Katolícke farnosti sa stali evanjelickými a v roku 1580 vznikol evanjelický zbor v Turanoch, do ktorého patrili aj Krpeľany. Ďalej všetko prebiehalo v zmysle hesla „Cuius regio-eius religio: Koho panstvo, toho náboženstvo“. Turčiansky župan František Révay v roku 1639 evanjelikom kostoly násilne odňal, až do roku 1647, keď bola evanjelikom zabezpečená sloboda. Kráľovský komisár napriek vôli Révayovcov navrátil turiansky kostol a školu evanjelickému zboru.
 

V roku 1671 v  šľachtickej šarvátke zapríčinenej sprisahaním Vesslényho evanjelickú cirkev znovu zakázali a  proti evanjelikom započali represálie.  Napriek tomu sa v Krpeľanoch v nedeľu a vo sviatočné dni konali v dome Huszárovcov evanjelické náboženské exercície, za účasti rodiny, blízkych obyvateľov a služobníctva.
 

V roku 1781 vydal cisár Jozef  II. tolerančný patent, ktorým sa aj evanjelikom zabezpečila väčšia náboženská sloboda. V Turanoch v roku 1786 evanjelici a. v. postavili kostol a do turianskeho zboru patrili odvtedy aj obyvatelia Krpelian.


Medzi dvoma svetovými vojnami (1. Československá republika)
V roku 1921 bývalo v obci 402 obyvateľov, stálo 81 domov a mlyn. Poštový úrad bol naďalej v Turanoch a obvodný lekár  a četnícka stanica v Sučanoch.


Vznik demokratickej republiky a oslobodenie sa spod maďarskej nadvlády prebudili spoločenský a politický život.  V krpelianskej škole znovu začalo riadne vyučovanie, ale na rozdiel od predošlého už v rodnom jazyku.   V obci bola v roku 1919 založená Roľnícka jednota, najprv ako kultúrno-osvetový spolok, neskoršie aj politický. Bol založený vzdelávací spolok Pokrok. Vznikla  aj miestna organizácia Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu  a Sociálno-demokratická strana. 1. júna 1924 bol založený Dobrovoľný hasičský zbor. V r. 1937 vznikol náboženský spolok Slovenská evanjelická jednota.
 

Pozornosť si zasluhuje ochotnícka divadelná činnosť, ktorá v živote občanov podľa všetkého zožala veľký úspech.  10. apríla 1926 predstavili miestni ochotníci z radov mládeže prvú divadelnú hru Kamenný chodníček od Ferka Urbánka, pod vedením miestneho učiteľa Karola Baricu. 5. apríla 1931 členovia Dobrovoľného hasičského zboru predstavili nacvičenú divadelnú hru Bludár a výťažok zo vstupného bol venovaný na nákup výstroje pre hasičov. Ďalšiu hru Osud siroty predstavili v roku 1936. Vzdelávací spolok Pokrok naštudoval divadelnú hru Čertov mlyn.   V roku 1934 bol založený Miestny odbor Matice slovenskej, ktorý nacvičil hneď niekoľko divadelných hier – Ferda šoférom, Zmätok nad zmätkom, Daň z obratu, Už sú všetci v jednom vreci a Slovenská sirota. Divadelné hry sa nacvičovali pod vedením miestnych učiteľov Karola Baricu a Karola Malíka.
 

Ešte v roku 1932 bola postavená hrádza proti povodniam o dĺžke 1, 8 km popri ľavom brehu Váhu pozdĺž dediny, pretože časté povodne na Váhu ohrozovali majetky i životy obyvateľov obce.
 

Dôležitou udalosťou sa stala výstavba novej školy. Na jar 1936 dostala obec štátnu subvenciu  vo výške 180 tis. korún, niečo prispela obec  a 1. septembra 1937 začalo vyučovanie  (kolaudácia bola urobená až v marci 1938). V tejto budove sa učilo až do 60-tych rokov 20. storočia. Na jej mieste stojí v súčasnosti evanjelický kostol.


Druhá svetová vojna 1939 - 1945
Roky 1939 až 1945 boli pre Krpeľany, tak ako pre ostatné obce, mestá a krajiny, ťažké a komplikované.  Hlinkova slovenská národná strana, ktorá  na príkaz musela vzniknúť,  tu nenašla pochopenie, ani živnú pôdu a prevažná časť obyvateľstva ju ignorovala. Bolo to zapríčinené aj tým, že obyvateľstvo bolo evanjelického a.v. vierovyznania a ideológia ľudáckeho režimu mu bola cudzia.
 

Obyvatelia Krpelian sa od vzniku partizánskeho odboja od jesene 1943 angažovali v pomoci utečencom zo zajateckých táborov, vzniklo tu ilegálne záchytné stredisko, kde utečencov vybavovali šatstvom, potravinami, peniazmi aj informáciami o voľnosti cesty na východ. Partizánom bolo umožnené zdržiavať sa v obci a dostalo sa im od obyvateľov potrebnej hmotnej i morálnej pomoci. V máji 1944 bol v obci vytvorený ilegálny revolučný národný výbor. Ďalšie udalosti dokladajú veľkú statočnosť a obetavosť obyvateľov Krpelian,  ktoré sa nedalo zviesť k udavačstvu, ale práve naopak, s nasadením vlastných životov a veľmi premyslene organizovali odbojovú činnosť až do konca vojny. Krpeľany boli oslobodené 9. apríla 1945 vojakmi 4. československej brigády 1. českosl. armádneho zboru.


Komplikované roky 1945 – 1948
Po skončení druhej svetovej vojny bola obnovená Československá republika. Prvoradou úlohou vo všetkých mestách a obciach bolo postaviť na nohy hospodársky život ako základ všetkého ostatného. Obyvatelia obce ihneď opravili  prievoz cez Váh a zapojili sa do rekonštrukcie železničnej trate a budov.


Nariadením štátu boli uzákonené národné výbory ako orgány štátnej moci a správy. Národný výbor v Krpeľanoch patril do obvodného národného výboru v Turanoch.


V rokoch 1945 až 1948 prebiehal hlavný politický boj medzi Demokratickou stranou a Komunistickou stranou.  Vo voľbách v roku 1946 volilo 287 obyvateľov Krpelian a z nich 208 dalo hlas Komunistickej strane. Bol to dôsledok toho, že väčšina obyvateľov boli robotníci a maloroľníci a od Komunistickej strany očakávali na základe jej sľubov v zložitých povojnových časoch zlepšenie svojej ekonomickej situácie.  Vo voľbách v roku 1948 z 312 voličov dalo KSČ hlas 268 obyvateľov.

Po roku 1948 
Napriek tomu, že na Slovensku vyhrala politický boj Demokratická strana, vlády v Československej republike sa ujala Komunistická strana, a to jednak preto, že v Česku vo voľbách zvíťazila a takisto musíme brať do úvahy mocenské povojnové rozdelenie Európy, kde sme boli zase len územím, o ktorom rozhodovali iní. Z tohto hľadiska sa voľby stali len formalitou a malo tak zostať ďalších päťdesiat rokov.  Poďme však domov.

                                                                                                                                                           
Jedným  z  najvýznamnejších  činov v histórii Krpelian je výstavba vodného diela na Váhu, ktorá začala  už v roku 1949. Priniesla obci okrem pracovných príležitostí aj dovtedy nevídaný ekonomický a kultúrny rozvoj. Do obce prišli noví obyvatelia z ostatných regiónov Slovenska, a to od vedúcich pracovníkov až po robotníkov, vrátane brigádnikov. Život obce sa od základu zmenil a prispôsobil sa predovšetkým potrebám vodného diela a jeho staviteľom.  Na pravom brehu Váhu, už v katastri obce Turany , začala vznikať úplne nová zástavba, ktorú občania spontánne pomenovali Nové Krpeľany. Vybudovali sa tri činžové domy (6-bytovka, 12- bytovka a 42- bytovka), ďalej prízemné byty formou radových rodinných domov na prechodné ubytovanie  48 rodín (dve rodiny v jednej bunke) a tzv. „baraky“, t. .j ubytovne pre brigádnikov. Okrem veľkej sanitnej budovy so sprchami a teplou vodou bolo vybudované sociálne zariadenie s kompletným vybavením služieb. Bola zriadená ošetrovňa so stálou lekárskou službou a lekárska a zubná ambulancia, ktoré boli k dispozícii aj obyvateľom Nolčova, Ratkova a Šútova.  Postavil sa celý komplex budov, v ktorých boli umiestnené kancelárie,  sklady a dielne, ale aj jedáleň s kantínou, pošta, obecná knižnica, holičstvo, obuvnícka dielňa, samostatný obchodný dom. Samostatnou budovou bolo kino, ktoré aktívne premietalo trikrát do týždňa a v nedeľu aj popoludní pre deti. Okrem diváckej sály malo vybudované aj javisko, čo bolo pre kultúrny život obce veľkým prínosom. Obnovila sa tradícia amatérskeho divadla, rôznych školských i mimoškolských predstavení a budova bola využívaná aj na rôzne tanečné zábavy. V ďalšej budove boli umiestnené štyri samostatné obchody: potraviny Zdroj, mliekáreň (mlieko sa „čapovalo“ do prinesených kanvičiek), zelovoc a mäsna. Samostatne postavená bola aj Materská škola, ktorú okrem detí zamestnancov vodného diela mohli navštevovať aj deti z ostatných rodín, čo aj náležite využili. Bolo vybudované aj športové ihrisko a v zimných mesiacoch prírodné klzisko.
Poniže novej obce bol premiestnený kvôli stavbe priehrady miestny cintorín.


Osobitnou kapitolou bola výstavba moderných rodinných domov, tiež na pravom brehu Váhu. Všetkým záujemcom, a samozrejme predovšetkým tým, ktorým boli asanované rodinné domy kvôli stavbe vodného diela, boli pridelené pozemky na stavbu nových rodinných domov. Nové rodinné domy sa stavali už podľa moderných požiadaviek a mohli využiť novovybudovaný obecný vodovod, preto vo vybavení domov nechýbali kúpeľne. Samozrejmosťou boli asfaltové cesty v každej novej ulici. Neskoršie sa vybudovala aj obecná kanalizácia.


Novú a starú dedinu spájal novopostavený drevený most, až dovtedy, kým sa staré koryto Váhu smerom od priehradného múru postupne nezasypalo a obe časti dediny spojila nová cesta. Váh začal pretekať novým korytom tak, že celá obec, stará aj nová časť, sa ocitla na pravom brehu Váhu. Obyvatelia tak získali priamy prístup k cestnej a železničnej komunikácii.  V roku 1959 boli opravené a vyasfaltované cesty popod starú dedinu a zo starej dediny na hlavnú štátnu komunikáciu.


Z malej nevýznamnej obce s tak stala stredisková, spádová obec pre okolité obce Nolčovo, Ratkovo a Šútovo, kde majú obyvatelia k dispozícii všetku občiansku vybavenosť, poštový úrad a lekára.


 

dnes je: 12.12.2018

meniny má: Otília

webygroup
ÚvodÚvodná stránka